Pri vstupe do komornej divadelnej sály Štúdia 12 v utorok, 24. apríla, nás ovalí hudba československého socpopíku a ČS-Rhythm-And-Jedesh-Kaamo 90-tych rokov. O siedmej prídu dvaja herci a jedna herečka, sadnú si a už sa v súvislosti s príbehom nepostavia. Hra je postavená čisto na spojení a vzájomnom doplňovaní dia/trialógov so zvukovými prvkami.
Vraj: „Normální příběhy ze života.“

Rádio Ivo je projekt pozostávajúci z hier, ktorých prienikovým bodom je prenesenie rozhlasovej hry do divadla. Celá hra vyzerá ako vysielanie rádia: traja vedľa seba sediaci ľudia, tri mikrofóny, mixpult, minidisc, discman a lampička. Každé ich predstavenie je originálny a neopakovateľný príbeh, v tohto večernom postupne spoznávame troch zamestnancov akejsi ZOO bez udania miesta a času, ich vzájomné vzťahy a rôzne motivácie ich konania, ktoré sa často dotýka priam absurdna. Trojica pracuje v ZOO, 37-ročný Zdeněk je vedúci ostatných dvoch: Mirka a študentky Hanky. Na oslave Zdeňkových narodenín, na ktorej sa počas vypnutia prúdu, otvárania šampanského, spevu trampských piesní sprevádzaných hrou na gitaru a tancovania hadíka dozvedáme, sledujúc ich vzájomné spoznávanie sa, že obom sa páči Hanka. Hanka je ochotná robiť zadarmo dve hodiny z dennej smeny, aby sa tieto peniaze využili na výstavbu útulku pre zvieratá (konkrétne orol s raneným krídlom je na zozname zviera číslo jeden hľadajúce domov). Rozhovory sprevádzajú iba zvuky, ktoré si performéri so sebou priniesli na prehrávačoch a notebooku bez toho, aby o nich ďalší spoluúčinkujúci vedeli (zvuky vtákov v ZOO, otvárania šampanského, kráčania po schodoch: keď Zdeněk ide dolu zistiť, čo sa stalo s elektrinou, alarm v dome i húkačka polície, piesne, hrmot väzenských mreží a ďalšie zvukové prvky dotvárajúce divadelnú kulisu). V tejto hre ide teda o spojenie dvoch improvizačných rovín: textuálnej a zvukovej.

Pri scéne v Zdeňkovom dome zistíme, že Zdeněk je „chlpatý cikán“, vedenie ZOO ho chce z funkcie zosadiť (pretože „ZOO nemôže viesť opica“), oslava ho nebaví (pri priamom rozprávaní k nám divákom povedal, že by s Hankou rád strávil čas osamote, ale že mu „Mirek leze do zelí“). Počas celej hry performéri využívajú pohyb iba minimálne potiaľ, pokiaľ im to povoľuje sedenie za stolom.
Obohacujúce pre diváka je vďaka gestám a mimike účinkujúcich možnosť sledovať, čo sa deje pri nahrávaní rozhlasovej hry. Možnosť sledovať to, čo sa k tým, ktorí pri jej tvorbe neboli, nikdy nedostane. Sledujeme to, čo inak ostáva pre poslucháčov ukryté. Improvizácia túto stránku hru ešte zosilňuje, pretože môžeme pozorovať mimiku hercov pri vytváraní deja, vidíme výrazy prekvapenia, úsmevy a niekedy až prudký smiech, vyvolané kolegovou replikou.

Dá sa hra o osude troch pracovníkoch ZOO nazvať len také „normální příběhy z divadla“? Možno, až na to, že vystúpenie bolo jedinečné a nezreprízovateľné ako každá improvizácia, pri ktorej sa performéri vopred dohodnú iba na námete a ani sami medzi sebou nevedia, kam budú smerovať nasledujúce kroky tých druhých. Počas hry je veľmi zaujímavé sledovať, ako si performéri zo seba navzájom uťahujú, ako bývajú občas zaskočení kolegovým posunom deja novým smerom (na vtipných scénach sa ani oni párkrát nezdržali: napr. keď sa Zdeněk dozvedel, že je „chlpatý cikán“). Vďaka dôvtipnému zvládnutiu improvizácie sa pohybujú vlastnou fikciou, rodiacou sa tu a teraz, tak poľahky, akoby korčuľovali na zamrznutom oceáne. Majú pred sebou plochu neobmedzených vôd, ktoré môžu svojou spoločnou trajektóriou prebádať každé vystúpenie nanovo. My odchádzame s tvárami, na ktorých vidno ľadové úlomky, čo na nás svojím korčuľovaním naviali. Napriek tomu, že som si ich vložila do neroztopivého sa vedierka, ešte stále som ich nedocenila.